|
Chronologický prehľad dejín astronómieToto je chronologický prehľad dejín astronómie. 4713 pred Kr. – 2001 pred Kr.1. januára o 12. hodine greenwichského času sa začalo nepretržité astronomické datovanie, tzv. Juliánsky počítanie dní. Navrhol ho Joseph Justus Scaliger v roku 1582.
Šin Nung potomok zakladateľa ríše Fo-Hi dal vystavať v Číne prvé observatória.
Najstaršie zaznamenané súhvezdie je Býk. V tej dobe sa vstupom Slnka do tohto súhvezdia začínala jar. Egyptský kráľ Asses zriadil kalendár. Čínsky panovník Hoang-Ti vypracoval kalendár založený na 60-ročnom cykle. Tento cyklus sa stále ešte používa. Číňania považovali tohto panovníka za objaviteľa 19-ročného cyklu, ktorý je svetovo známy ako Metónov. Vyšla najstaršia kniha Chou-King zaoberajúca sa astronómiou. Kronika začína v roku 2356 pred Kr. a dá sa z nej dozvedieť, že Číňania poznali 5 planét a na pozorovanie hviezd využívali uhlomerné prístroje. Nastalo zatmenie Slnka, ktoré hvezdári Hi a Ho neohlásili cisárovi. V starovekej Číne to bola významná udalosť, ktorú sprevádzali kultové obrady. Za zanedbanie svojej povinnosti dal cisár Chang-Kang oboch popraviť. Astronómovia tej doby mali pokročilejšie metódy ako Gréci, pretože vedeli dopredu vypočítať zatmenia.
V Babylone učenci zostavili kalendár na základe pozorovaní Capelly, najjasnejšej hviezdy súhvezdia Povozník. Základom bol 7-dňový týždeň a 29-dňový mesiac odvodený z obehu Mesiaca okolo Zeme, toto rozdelenie sa zachovalo dodnes. Už vtedy poznali 5 planét. Pyramídy v Egypte stavitelia orientovali tak, aby chodby pyramíd na severe smerovali k vtedajšej Polárke v súhvezdí Drak a na juhu do výšky Plejád, keď prechádzali meridiánom. 2000 pred kr. – 1 pred Kr.
Podľa správ starovekých Grékov si egyptský kráľ Osymandias, predchodca Sésostrisa, dal vybudovať obrovský pamätník, v ktorom sa nachádzala knižnica a na vrchole bolo observatórium so zlatým kruhom rozdeleným na 365 častí. Jeho rozdelenie súviselo s východmi a západmi hviezd.
V knihe, ktorú napísal Mojžiš, spomína postava menom Jób hviezdy Kimah (Plejády), Kesil (Orión) a Aš (Veľký voz, ktorý sa otáča). Na babylonských hlinených tabuľkách z tohto obdobia sa našli pozostatky pozorovaní Venuše. Opisujú jej vzhľad pri východe a západe, viditeľnosť a udalosti ktoré sa v tom čase odohrali. Venušu nazývali niekoľkými menami (Déléphas, Dilbat, Ištar, Ninsianna)
Chirón zhotovil hviezdnu mapu pre Argonautov, moreplavcov, ktorí sa vypravili za zlatým rúnom.
Číňan Ču-Kong zmeral hodnotu sklonu ekliptiky počas letného slnovratu pomocou slnečných hodín s upevnenou tyčou. Ním nameraný sklon je 23°51' (dnešná hodnota je 23°26'). 2. júna nastalo čiastočné zatmenie Slnka v Ninive. Panovník Sardanapal III. považoval čiastočné zatmenie za lichôtku – priazeň nebies jeho vláde.
Gréci Homér a Hesiodos spomínajú vo svojich dielach Plejády (Atlantove dcéry), Hyády, Veľký voz, Arktúr, Sírius. 13. júna pozorovali v Ninive prstencové zatmenie Slnka, ktoré bolo významnou udalosťou zapísanou v knihe zákonov. V Číne začali s vydávaním katalógov všetkých komét od roku 613 pred Kr. Vo vydávaní pokračovali až do roku 1644.
Pôsobil v Grécku učenec Táles z Milétu. Zhrnul a rozšíril poznatky Babylončanov, vedel predpovedať zatmenia Mesiaca a Slnka podľa 18-ročného cyklu a fenickú Kynosuru premenoval na Malú medvedicu. Na 28. mája predpovedal Táles z Milétu zatmenie Slnka. Zatmenie sa odohralo počas bitky medzi Médmi a Lýdmi. Tento 3-minútový úkaz tak prekvapil bojovníkov, že prestali bojovať.
Pytagoras, Hérakleitos a Filolaos prijali teóriu o ročnom obehu Zeme okolo Slnka a dennej rotácie Zeme okolo svojej osi. Teóriu o storočie neskôr spochybnil Aristarchos zo Samu, Archimédes, neskôr aj Plutarchos a Seneca. Naopak, židovský učenec Zofar z 2. storočia a hinduský učenec Arjabháta v 5. storočí teóriu prijali a ďalej šírili. Metón skonštruoval v Aténach prvé slnečné hodiny. Eudoxos z Knidu vypracoval zoznam hviezd a súhvezdí. Je najstarší, aký sa dodnes zachoval. Papirius Cursor skonštruoval prvé slnečné hodiny v Ríme. Aratos básnicky opísal súhvezdia a ich polohy vzhľadom k hviezdam Hipparchos zostavil Katalóg hviezd viditeľných voľným okom. Zostavil tiež stupnicu jasnosti hviezd, ktoré podľa jasnosti rozdelil do šiestich tried. Jeho katalóg je najstarší, aký sa zachoval. 1 – 1700Ptolemaios napísal Almagest. as-Súfí vydal Knihu stálic Alfonz X. Kastílsky vydal Alfonzínske tabuľky, ktoré sa používali až do čias Kopernika. Ulugbeg vypracoval svoje tabuľky hviezd a panét. Presnosťou sa vyrovnali Braheovým tabuľkám. Mikuláš Kopernik vydal dielo De revolutionibus orbium coelestium (O pohyboch nebských sfér), v ktorom dokazoval, že Zem obieha okolo Slnka. Dielo zaradila cirkev do Zoznamu zakázaných kníh v roku 1616. Galileo Galilei prvýkrát použil ďalekohľad na pozorovanie nebeských telies. Kepler dokončil dielo Harmonices Mundi (Harmónia sveta), v ktorom opísal zákony pohybu nebeských telies. Isaac Newton vydal dielo Philosophiae Naturalis Principia Mathematica (Matematické princípy prírodnej filozofie), v ktorom sformuloval gravitačnú teóriu. 1701 – 1800Edmund Halley vypočítal dráhu kométy, ktorá bola po ňom neskôr nazvaná. Výpočty uverejnil v diele Synopsis astronomiae cometicae (Prehľad komét). Edmund Halley zistil vlastný pohyb hviezd. James Bradley objavil aberáciu hviezd. James Bradley objavil nutáciu hviezd. Immanuel Kant sformuloval teóriu o vzniku slnečnej sústavy z rotujúceho mračna prvotnej hmoty a opísal ju v diele Naturgeschichte und Theorie des Himmels. William Herschel objavil 13. marca v súhvezdí Blíženci planétu Urán. Herschel uverejnil svoj prvý katalóg dvojhviezd a objavil vlastný pohyb Slnka. John Goodricke objavil kolísanie jasnosti hviezdy δ Cephei. Edward Piggot uverejnil prvý katalóg premenných hviezd s 12 objektmi. William Herschel vydal svoju klasifikáciu hmlovín Ernst Florens Friedrich Chladni dokázal, že meteority majú mimozemský pôvod. Pierre-Simon Laplace zverejnil svoju kozmogonickú teóriu. Na observatóriu Seeberg pri Gothe v Nemecku sa na prvej astronomickej konferencii stretlo 15 astronómov. Herschel objavil v elektromagnetickom spektre oblasť infračerveného žiarenia. 1801 – 1850Giuseppe Piazzi objavil prvú planétku nazvanú Ceres. Johann Wilhelm Ritter objavil v elektromagnetickom spektre oblasť ultrafialového žiarenia. Herschel potvrdil existenciu dvojhviezd. Wilhelm Olbers objavil planétku Vesta, čím podnietil diskusiu o planéte medzi Marsom a Jupiterom, ktorá sa rozpadla. Joseph von Fraunhofer objavil v slnečnom spektre tmavé čiary, neskôr nazvané po ňom. Bernhard von Lindenau založil Časopis pre astronómiu a príbuzné vedy. Friedrich Wilhelm Bessel uskutočnil prvé merania polôh hviezd a vydal knihu Základy astronómie. V Londýne bola založená Astronomická spoločnosť. V Göttingene vzniklo prvé magnetické observatórium. Struve dokázal na príklade Vegy, že stálice majú paralaxu. Christian Doppler publikoval princíp zdanlivých zmien frekvencií zdrojov svetla a zvuku v pohybe, ktorý neskôr dostal pomenovanie po ňom. Hermann von Helmholtz a Julius Robert von Mayer objavili Zákon zachovania energie. Objav ôsmej planéty slnečnej sústavy – Neptúna. Na základe výpočtov Le Verriera ju v noci z 23. septembra na 24. septembra Johann Gottfried Galle na Berlínskej hvezdárni. 1851 – 1900
Rudolf Wolf určil 11-ročný cyklus slnečných škvŕn.
William Huggins určil uhlové rýchlosti niektorých hviezd na základe Dopplerovho posunu čiar v ich spektre.
François Arago začal vydávať prvý populárno-vedecký astronomický časopis Astronomie populair.
Gustav Kirchhoff a Robert Bunsen publikovali prácu, v ktorej sformulovali základné zákony spektrálnej analýzy
Johann Zöllner skonštruoval astrofotometer.
Alvan Graham Clark objavil sprievodcu Síria.
Joseph Norman Lockyer a Pierre Jules César Janssen objavil pri zatmení Slnka dovtedy neznámy prvok – hélium.
Mikuláš Konkoly-Thege zriadil prvú hvezdáreň na území Slovenska v Starej Ďale (dnes Hurbanovo).
Giovanni Schiaparelli objavil pri pozorovaní Marsu útvary, ktoré nazval „kanály“. Tento objav rozprúdil živé debaty o inteligentnom živote mimo planétu Zem.
George Elery Hale vynašiel spektroheliograf.
Edward Charles Pickering objavil prvú spektroskopickú dvojhviezdu Ksí Ursae Majoris |
Portal di Ensiklopedia Dunia
