Apoštol (gr. ἀπόστολος = posol) je termín používaný v Novom zákone. Môže znamenať:
najbližších učeníkov Ježiša Krista, ktorých si sám osobitne povolal a neskôr vyslal do rôznych končín ohlasovať svoje učenie, aby mohli hlásať jeho učenie, robiť zázraky a zúčastniť sa na poslednom súde.
Šimon zvaný Peter (Kéfas (gr.) skala), syn Jonáša, rybár z Betsaidy, podľa rímskokatolíckej tradície (protestantizmom a pravoslávím neuznávanej) prvý pápež
Po Ježišovom odchode bolo prvoradou úlohou apoštolov hlásať spasenie v mene Ježiša Krista, blízky príchod Božieho kráľovstva a šíriť evanjelium pokojnou cestou medzi všetky národy. Obraz apoštolského kolégia sa v myšlienkovom svete raného kresťanstva vytvára postupne. Číslo 12 má symbolický význam: naznačuje, že apoštoli sú zakladateľmi nového Izraela (pozostávajúceho z dvanástich kmeňov). Preto bolo potrebné po zrade apoštola Judáša, ktorý sa obesil, žrebom určiť za dvanásteho apoštola svätého Mateja (Skutky apoštolov 1, 23 – 26).
Za nástupcov apoštolov, nie za apoštolov samotných, sú v katolíckej a pravoslávnej cirkvi považovaní biskupi. Protestantizmus veriacich na laikov a klérus nedelí, preto sa jeho kazatelia ani denominační vodcovia za nástupcov apoštolov nepovažujú.
Apoštolskí otcovia, skupina autorov kresťanských spisov z 1. polovice 2. storočia, sa pokladajú za žiakov apoštolov a keďže boli očitými svedkami apoštolov, ich spisy požívajú v kresťanstve veľkú autoritu.
V širšom zmysle sa za apoštolov považujú tiež tí, ktorí priniesli kresťanskú vieru niektorému národu alebo krajine. V byzantskom obrade sa takíto svätci titulujú ako rovnoapoštoli alebo apoštolom rovní.[1] Niekoľko príkladov:
_-_The_Last_Supper_(1495-1498).jpg)
