|
Andrej Hadik
 Gróf Andrej Hadik alebo Andrej Hadík z Futogu (maď. Hadik András, nem. Andreas Reichsgraf Hadik von Futak; * 16. október 1711, Dunajský Klátov[1] – † 12. marec 1790, Viedeň) bol uhorský gróf a rakúsky poľný maršal slovenského pôvodu. Pochádzal z turčianskeho slovenského zemianskeho rodu.[2] Do grófskeho stavu povýšený v Uhorsku 20. marca 1763 a do stavu ríšskeho grófa vo Viedni dňa 4. februára 1777. Vyznamenal sa v sedemročnej vojne, najmä nečakaným útokom na Berlín 16. októbra 1757, ktorý obsadil s minimálnymi stratami. Z tohto činu sa vyvinul frazeologizmus „husársky kúsok“ (franc. tour d’hussard, nem. Hussarenstück)[2] pre pomenovanie riskantne odvážneho činu.[3] ŽivotNarodil sa 16. októbra 1711 v rodine zemana Michala Hadika (1679 – 1733[4]) a Františky Hardiovej v Dunajskom Klátove, kde v tom čase slúžil jeho otec ako husársky kapitán.[1] V 1719 – 1728 študoval na jezuitskom gymnáziu v Kőszegu, následne v Košiciach (1728 – 1730) a nakrátko študoval právo v Kőszegu.[2] Pôvodne mal byť kňazom, ale otec ho presvedčil aby sa stal vojenským dôstojníkom.[2][5][4] Vojenskú kariéru začal ako 22-ročný kornet (zástavník) v Dežöfiho (neskôr 3.) husárskom pluku. Veľmi rýchlo postupoval na rebríčku vojenských hodností. V protitureckej vojne v roku 1738 bol už kapitánom. Svojou odvahou natoľko vzbudzoval pozornosť veliteľských kruhov, že povýšenia išli pomerne rýchlo za sebou. Prejavil sa ako vynikajúci stratég, preto ho v roku 1744 vo veku 33 rokov povýšili na plukovníka a o už o tri roky neskôr (1747) bol generálom. Sedemročná vojnaV roku 1756 získal hodnosť podmaršala. Preslávil sa aj v sedemročnej vojne (v rokoch 1756 – 1763). 16. októbra 1757 sa podieľal na čele jednotky asi 3500 husárov a pešiakov na prepade a obsadení Berlína. Jeho jednotka pri tejto nebezpečnej akcii stratila iba desať mužov. Berlín sa vtedy vykúpil za 235 000 toliarov[6], z ktorých dal Hadik 25 000 svojim vojakom a zvyšok poslal panovníčke Márii Terézii. V roku 1758 bol vyznamenaný Radom veľkokríža Márie Terézie a povýšený na generála kavalérie[7][8]. V rokoch 1764 – 1768 sa stal hlavným veliteľom armád bojujúcich v Sliezsku. Keď sa v roku 1763 stal poľným maršalom, povýšili ho aj do grófskeho stavu. V rokoch 1764 – 1768 si plnil vojenské povinnosti ako miestodržiteľ Sedmohradska. Neskôr bol medzi rokmi 1772 a 1774 menovaný za vojenského gubernátora v Haliči a Vladimírsku. Najvyššiu vojenskú hodnosť v rakúskej armáde dosiahol v roku 1774, kedy bol menovaný za poľného maršala. V rokoch 1774 až 1790 bol prezidentom Dvorskej vojnovej rady vo Viedni, čo bola hodnosť zodpovedajúca ministrovi vojny. Zomrel vo Viedni, bol pochovaný vo Futogu (Vojvodina), ktorý získal ako dedičné panstvo v roku 1763. Jeho zásluhou sa prisťahovali Slováci do neďalekého Petrovca (ktorý patril futockému panstvu), metropoly dolnozemských, vojvodinských Slovákov. Súkromný život Jeho manželkou bola kňažná Františka Lichnowská (1725 – 26. august 1787), mali spolu troch synov a dcéru. Dvaja jeho synovia sa vydali sa na vojenskú dráhu. Syn Karol Jozef (1756 – 1800) sa roku 1796 stal poľným maršalom a oženil sa s grófkou Mariou Theresiou von Kolowrat-Krakowsky a najmladší Andrej (1764 – 1840) dosiahol hodnosť husárskeho generála a vzal si za manželku Mariu Raszler von Gamerschwang . Syn Ján (1755 - 1833) sa oženil s Franziskou von Breuner. Dcéra Anna Mária Jozefa (1750 – 1842) bola od roku 1765 vydatá za poľského magnáta Marcina Lubomirskeho (1738 – 1811), z manželstva sa narodila jedna dcéra. Anna Mária Jozefa Lubomirska bola v rokoch 1776 - 1778 milenkou posledného poľského kráľa Stanislava Augusta Poniatowskeho; z tohto vzťahu sa narodil (s najväčšou pravdepodobnosťou kráľov) nemanželský syn.[9] Národná akadémia obrany maršala Andreja Hadika
Referencie
Použitá literatúra
Iné projekty
Externé odkazy
|
||||||||||||||||||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
