|
Afektívna porucha
 Afektívna porucha je psychiatrický termín označujúci psychickú poruchu postihujúcu náladu, emócie a celkový afekt pacienta. Tieto poruchy sú bežné, rozšírené, takisto dobre prebádané a v psychiatrickej histórii patria medzi najskôr rozpoznané a klasifikované. Možno zovšeobecniť, že ide o skupinu porúch, ktoré majú v popredí patologickú náladu a periodický priebeh. Rozpoznávame na základe patologicky vyhrotených polárnych emócií (smútok – radosť) depresívne až melancholické afektívne poruchy na jednej strane, na opačnej strane spektra stojí zase hypománia a mánia. Niektoré zdroje uvádzajú súvislosť medzi afektívnymi poruchami a úzkosťou či panickou poruchou.[1] Podstata afektu a jeho narušenieAfektivita ako súhrn citového života jedinca (city, emócie, nálada) je fundamentálnym aspektom psychického rozpoloženia a sebaprežívania človeka. Emócie majú svoju aktuálnosť, bezprostrednosť, ktoré bývajú vyjadrované veľkou dynamikou a adaptabilnosťou na vonkajšie (psychogénne faktory) i vnútorné (hormonálne, neurogénne, genetické či iné endogénne faktory) prostredie. Trvalejší emočný stav sa vyjadruje náladou, pričom ľudia sa navzájom stabilitou náladovej rovnováhy líšia.[2] To má súvis s pochopením afektivity človeka ako emocionálnej reaktivity organizmu,[3] pretože emočná odozva človeka na rôzne stimuly je mimoriadne pestrá a závisí od mnoho faktorov (temperament, povaha, endogénne a environmentálne príčiny atď.). Niekedy veľmi stresujúce podmienky a vnútorná vysoká vulnerabilita (citlivosť, zraniteľnosť) psychogénneho, ale najmä endogénneho pôvodu spôsobí neprimeranú emočnú reakciu organizmu a neuro-humorálnej sústavy[2], pričom dochádza k prežívaniu anxióznych pocitov. Emočná odozva zostáva prítomná dlhodobejšie a stáva sa permanentným, problematicky vystupňovaným stavom nálady. Vtedy už možno hovoriť o prítomnosti patologického syndrómu, keď psychiater (často aj psychológ) potvrdí poškodenie afektívnej zložky osobnosti pacienta. PatogenézaGenetické faktory Preukázal sa význam heredity ako patogénneho faktoru pôsobiaceho na vznik skôr bipolárnych foriem porúch afektivity. Usudzuje sa, že ide o určité dispozície v rodine, lebo výskyt v príbuzenstve je 10 – 15-krát vyšší ako v bežnej populácii.[2] Zistilo sa tiež, že náchylnosť rozvinúť bipolárnu afektívnu poruchu u monozygotnej dvojičky, ktorej dvojča poruchou trpí, je až 75 – 80 %.[2] Tieto poznatky o dedičnosti podnietili rozsiahly výskum genetického pozadia obzvlášť bipolárnej formy a vo zvýšenej miere aj unipolárnej formy afektívnych porúch, pričom boli použité funkčný i pozičný genetický prístup za cieľom identifikácie príslušných patogénov. Tento výskum zhromažďuje okrem iného dôkazy o tom, že tradičné klasifikačné oddelenie schizofrénie a afektívnych porúch nie je z genetického hľadiska také jednoznačné – skôr je tu vnímateľné prepojenie jednak spomenutých ochorení, a jednak prepojenie genetických a environmentálnych vplyvov na vznik afektívnej poruchy.[4]
Osobnosť pacienta a afektívne poruchyTemperament a povaha, ale niekedy aj telesná konštrukcia sa ukázali ako tiež veľavýznamné v úsilí nájsť príčinu vzniku afektívnej poruchy. Z hľadiska telesnej konštrukcie je známe, že tzv. pyknický typ človeka, hoci býva temperamentovo veselý, má sklon k cyklotýmnemu afektívnemu prežívaniu, a teda aj prirodzený sklon k depresii.[2] Tiež je pochopiteľné, že osobnostné charakteristiky a hodnotenia môžu byť nositeľmi relevantných informácií umožňujúcich vyznačiť riziko ochorenia afektívnou poruchou. Staršia štúdia (1998) ukazuje, že korelácia temperamentových vlastností a afektívnej poruchy je u pacientov skutočne význačná (napr. melancholik mal väčšie sklony k depresívnej poruche a podobne).[5] Nevie sa však naďalej, či osobnosť pacienta vytvorila patogénne sklony pre vznik afektívnej poruchy, alebo afektívna porucha až následne transformovala osobnosť patologickým smerom. Iné, novšie výskumy (2006) počítajú s piatimi typickými temperamentovými črtami – depresívna, cyklotýmická, podráždená, emocionálna a úzkostná. Ukázalo sa, že úzkostní a cyklotýmickí ľudia patria do endofenotypov bipolárneho spektra, podráždení a depresívni často skĺznu do depresívnej alebo zmiešanej afektívnej epizódy.[6] Psychosomatické faktoryAkadémia psychosomatickej medicíny v USA v roku 2007 preukázala dovtedy už prijímaný vplyvný vzťah úrazov hlavy a mozgu, prípadne vírusov, ktoré napádajú neuronálne štruktúry, na vznik a klinické vyjadrenie afektívnych porúch.[7] Úrazy hlavy majú podľa jej zhrňujúcej štúdie priamy vplyv na neskorší nástup zmien nálady, vrcholiac v jej nestabilite, ďalej zmien presvedčení, ideácie a správania. Niekedy nastupujú zmeny v nálade skôr a bývajú odôvodnené situačnými podmienkami, teda ako emocionálna reakcia na zranenie. U niektorých pacientov sa však emočná odozva stáva trvalým stavom nálady, alebo neadekvátne dlhým. Vtedy už možno hovoriť o poruche afektivity v dôsledku organického alebo mikroskopického narušenia neuronálnych[7] Štúdia v tejto súvislosti ukazuje, že epizóda hlbokej depresie je typická po úraze hlavy až pri 25 % až 40 % prípadoch.[7] Poškodenie (najmä organické) neuro-humorálnej sústavy sa teda stáva relevantným, ba významným patogénnym faktorom pre vznik afektívnej poruchy. KlasifikáciaHlavný článok: Afektívne poruchy (MKCH-10)
Pozri aj
Referencie
|
||||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
