|
Šen-jang J-11
Šen-jang J-11 (čín. 歼-11 – Ťien-11; angl. Shenyang J-11; v kóde NATO: „Flanker B+“) je čínske dvojmotorové stíhacie lietadlo 4. generácie, ktoré je primárne určené na vybojovanie vzdušnej nadvlády. Spočiatku išlo o kópiu ruskej stíhačky Suchoj Su-27SK, ktorá bola vyrobená v Číne na licenciu. Neskoršie verzie už predstavujú modifikáciu Su-27SK, ktoré sú vybavené čínskymi komponentami a obchádzajú licenčnú zmluvu medzi Ruskom a Čínou. Vznik a vývojV roku 1990 začala Čína rokovania so Sovietskym zväzom o nákupe moderných stíhacích lietadiel MiG-29 a Su-27. V marci 1991 demonštrovali sovietski piloti v Pekingu schopnosti oboch lietadiel a Čína si nakoniec objednala 26 strojov Su-27, čím sa stala prvým zahraničným zákazníkom týchto stíhačiek. Všetky lietadlá boli dodané do konca nasledujúceho roku a predstavovali pre čínske letectvo výrazný posun v bojaschopnosti. V roku 1993 prejavila Čína záujem o ďalšie lietadlá tohto typu a do roku 1996 získala ešte 22 strojov Su-27SK. V roku 1995 sa podarilo Číne podpísať s Ruskom zmluvu o licenčnej výrobe Su-27SK na svojom území a získať tak ďalšie lietadlá už z vlastnej produkcie. Kontrakt medzi ruským Suchojom a čínskou spoločnosťou Šen-jang bol uzavretý v hodnote 2,5 miliardy amerických dolárov a umožňoval Číne licenčne vyrobiť 200 kusov Su-27SK. Prvý licenčne vyrobený Su-27SK vzlietol dňa 15. decembra 1998 a lietadlá z tejto produkcie dostali označenie J-11. Závod Šen-jang tak mohol konštruovať stíhačky z komponentov, poskytnutých ruským závodom KnAAPO, pričom licencia neumožňovala export zahraničným zákazníkom. Jedným z obmedzení licencie bola tiež možnosť výroby iba jednomiestnej verzie Su-27, čo prinútilo Čínu v roku 1999 nakúpiť od Ruska ďalších 28 lietadiel, všetky v cvičnej dvojmiestnej verzii Su-27UBK. To zrejme viedlo Číňanov v roku 2000 k rozhodnutiu, že nevyrobia licenciou stanovených 200 stíhačiek, ale ukončia produkciu asi na polovici. Podľa odborníkov však existuje viacero dôvodov pre zastavenie tejto sériovej výroby. Najdôležitejšou príčinou mohol byť fakt, že licenčná zmluva neumožňovala transfer moderných technológií, akými boli avionika a pohonná jednotka. Po druhé, ruský zbraňový systém neumožňoval integráciu čínskych rakiet a lietadlá J-11 tak boli plne odkázané na ruské strely R-27 a R-73. Treťou nevýhodou licenčných Su-27SK boli obmedzené možnosti ničenia pozemných cieľov, keďže tieto lietadlá boli vybavené iba neriadenými raketami a bombami. V roku 2002 prišla čínska spoločnosť SAC s iniciatívou vyvinúť svoju vlastnú verziu lietadiel J-11, ktoré by mohli byť vyzbrojené čínskymi raketami a bombami. V roku 2006 bolo začaté testovanie troch prototypov J-11B, ktoré boli vyzbrojené protilietadlovými raketami PL-8 a PL-12, raketami "vzduch-zem" YJ-91 a KD-88, ale aj navádzanými bombami LT-2 a LS-6. SAC mala v úmysle vybaviť lietadlá i domácimi motormi WS-10A. V SAC pristúpili taktiež k vývoju cvičnej dvojmiestnej verzie J-11BS.[1] Následne boli vyvinuté jednomiestna a dvojmiestna verzia J-11B pre čínske námorníctvo, ktoré nesú označenie J-11BH a J-11BHS. V apríli 2015 informovali čínske internetové fóra, že svoj prvý let absolvovala nová verzia, nazvaná J-11D. Ako ukazujú uverejnené fotografie, J-11D je vybavená novým infračerveným sledovacím a zameriavacím systémom, novými závesníkmi na konci krídel a pravdepodobne aj pevným ESA radarom. Ďalším viditeľným vylepšením je väčšie využitie kompozitných materiálov, ktoré by malo znížiť radarový odraz lietadla. Podľa neoverených informácií z čínskych zdrojov je lietadlo J-11D vybavené novým systémom riadenia letu fly-by-wire a novým systémom elektronického boja. Konštrukcia Pohon stíhačiek J-11 (J-11A) zabezpečuje dvojica dvojprúdových motorov Ľuľka AL-31F s prídavným spaľovaním. Každý z motorov má suchý ťah 75 kN a maximálny ťah za použitia forsáže 123 kN. Maximálna rýchlosť stíhačiek pri lete nízko nad Zemou je 1 400 km/h a vo vysokých letových hladinách je to až 2 500 km/h. Stúpavosť týchto strojov je 300 m/s a ich výškový dostup predstavuje 19 000 m. Dolet 2 800 km bez tankovania umožnil Číne predbehnúť väčšinu jej súperov v Ázijskom regióne. Lietadlá J-11 sú vybavené dopplerovským radiolokátorom Tichomirov N001E Mječ, ktorý je schopný detegovať lietadlá na 240 km a zamerať ich na 80 – 100 km. Môže sledovať 10 cieľov naraz a na 4 z nich navádzať rakety. K ďalšej avionickej výbave patrí optoelektronický systém OEPS-27, ktorý pozostáva z laserového diaľkomera a infračerveného vyhľadávacieho a zameriavacieho senzoru OLS-27. Tento senzor sa nachádza v prednej časti trupu pred kokpitom a dokáže zamerať lietadlo podľa tepelnej stopy na vzdialenosť 40 – 100 km. Pre boj na krátku vzdialenosť je pilot vybavený prilbovým zameriavačom RLPK-27. V kokpite sa nachádza CRT displej a priehľadový displej (HUD) ILS-31, ktorý je priamo v zornom poli pilota a zobrazuje mu najdôležitejšie informácie. Systém vlastnej ochrany lietadla pozostáva z radarového výstražného systému SPO-15 Berjoza a výmetníc infračervených klamných cieľov APP-50. Aktívne rušenie nepriateľského radaru zabezpečuje systém Sorbcia, upevnený na koncoch krídel.[2] Výzbroj stíhačiek J-11A pozostáva z ruských protilietadlových riadených striel krátkeho dosahu R-73 a striel stredného dosahu R-27. Niektoré zdroje uvádzajú, že lietadlo môže byť vybavené aj strelou stredného dosahu s aktívnym radarovým navádzaním R-77. K výzbroji na ničenie pozemných cieľov patria neriadené rakety a bomby s hmotnosťou 250 a 500 kg. Variant J-11B sa líši od strojov J-11A nasledovnými modifikáciami:
Varianty J-11
J-11B
J-11BS
J-11BH/J-11BHS
J-11D
J-15
J-16
Používatelia
Špecifikácie (J-11A)Technické údaje
Výkony
Výzbroj
Referencie
Pozri aj |
||||||||||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
