|
Ču Žung-ťi
Ču Žung-ťi (čín. 朱镕基 – Ču Žung-ťi, pchin-jin: Zhū Róngjī), * 1. október 1928) bol v rokoch 1998 až 2003 premiérom Čínskej ľudovej republiky. Ako blízky spolupracovník autora ekonomických reforiem Teng Siao-pchinga zastával funkcie guvernéra čínskej centrálnej banky a primátora Šanghaja. Ekonomické reformy, ktoré ako premiér implementoval, viedli k dvojcifernému rastu čínskej ekonomiky na prelome milénií. ŽivotČu pochádza z rodiny intelektuálov a bohatých vlastníkov pôdy. Vyštudoval elektrotechniku na univerzite Tsinghua v Pekingu. Počas štúdií vstupil do komunistickej strany a po ovládnutí Pekingu komunistami v roku 1949 počas občianskej vojny sa stal predsedom študentského hnutia. Po štúdiu pracoval v plánovacej komisii, avšak v roku 1957 počas Kampane sto kvetov verejne kritizoval ekonomickú politiku Mao Ce-tunga. Ču bol následne označený za pravičiara a vyhodený z práce aj komunistickej strany. Počas hladomoru spôsobenom kampaňou Veľký skok vpred v roku 1962 bol pardonovaný a povolaný späť do plánovacej komisie. Počas Kultúrnej revolúcie bol opäť perzekuovaný a v rokoch 1970 až 1975 bol poslaný pracovať na vidiek na prevýchovu. Po smrti Mao Ce-tunga a prevzatí moci v krajine Teng Siao-pchingom bol Ču rehabilitovaný a vrátil sa do Pekingu a do komunistickej strany. Od začiatku osemdesiatych rokov, kedy Teng konsolidoval moc vo svojich rukách, kariérne rástol aj Ču. Stal sa dekanom ekonomickej fakulty na univerzite Tsinghua a v roku 1987 aj primátorom Šanghaja.[1] V tejto pozícii riadil založenie priemyselného parku, do ktorej sa presťahoval Volkswagen ako prvá západná automobilka v Číne, a založenie špeciálnej ekonomickej zóny v Pchu-tungu, ktorá je dodnes finančným centrom krajiny. Vysoká politikaPočas svojho pôsobenia v Šanghaji úzko spolupracoval s Ťiang Ce-minom, vďaka ktorému sa neskôr dostal do najvyššej politike. Počas pôsobenia vo východočínskej metropole taktiež prejavil kompetentný, prísny, ale zároveň pragmatický prístup, ktorý viedol k hospodárskemu rastu mesta.[2] Počas nepokojov v roku 1989 komunikoval so študentmi a protesty v Šanghaji sa obišli bez násilia, ktoré vypuklo v Pekingu. Po udalostiach na Námestí nebeského pokoja nastal v komunistickej strane zápas o moc. Ču bol na strane Teng Siao-pchinga, ktorý zvíťazil a ktorého neskôr sprevádzal aj na známej inšpekčnej ceste na juh, ktorá naštartovala čínsku ekonomiku. Hospodársky úspech v Šanghaji vyniesol Čua v roku 1991 na pozíciu vicepremiéra a v roku 1993 sa stal guvernérom Čínskej ľudovej banky. V týchto pozíciach reformoval štátom vlastnené podniky a podarilo sa mu ukončiť infláciu, ktorá sa dostávala na úroveň 20%.[3] Reformoval taktiež daňový systém a reštrukturalizoval najväčšie banky v krajine. V roku 1998 bol zvolený za premiéra Čínskej ľudovej republiky a jeho blízky spolupracovník Ťiang Ce-min sa stal prezidentom. V ekonomickej politike, ktorá bola jeho prioritou, si vytýčil tzv. tri ciele: privatizáciu stratových štátnych podnikov, odpísanie nedobytných pohľadávok čínskych bánk a zníženie korupcie. Podla jeho vlastného hodnotenia bol úspešný v prvých dvoch bodoch, ale tretí sa mu naplniť nepodarilo.[4] V roku 2001 sa Čína stala členom Svetovej obchodnej organizácie.[5] Počas jeho pôsobenia na funkcii premiéra začala Čína s výstavbou ambicióznych projektov. V roku 2001 sa začala stavba najvyššie položenej železnice na svete, ktorá spája Čínu s Tibetom[6] a v roku 2002 bola v Šanghaji otvorená vysokorýchlostná železničná trať fungujúca na princípe magnetickej levitácie.[7] Osobný životPo skončení jeho funkčného obdobia v roku 2003 sa stiahol do ústrania a do politiky nezasahuje. Jeho dve deti zastávajú vysoké exekutívne pozície v čínskom súkromnom sektore. Ču je známy výbornou znalosťou angličtiny. Zaujímavosťou je, že Ču je priamym potomkom cisára Chung-wu (vlastným memon Ču Jüan-čang), ktorý v štrnástom storočí založil dynastiu Ming.[8] Referencie
Iné projekty
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||
Portal di Ensiklopedia Dunia
